Aswath Damodaran, profesor na New York University Stern School of Business zverejnil zaujímavú štúdiu o tom, či vlastne existuje bezriziková úroková miera, ktorá sa v ekonomickej teórii hojne používa. V tejto súvislosti rozoberá Damodaran históriu štátnych krachov a pôsobenie ratingových agentúr, či iných indikátorov investičného rizika v súvislosti so štátnymi dlhopismi, čo je samo o sebe zaujímavé čítanie.
Investori by mali brať s rezervou hodnotenia ratingových agentúr, brať do úvahy úrokové miery štátnych dlhopisov vzhľadom na úroky dlhopisovej relatívne bezpečných krajín ako Nemecko, či USA a so zvýšenou opatrnosťou investovať do dlhopisov juhoamerických krajín.
Z pohľadu sporu medzi pasívnym a aktívnym investovaním bola zaujímavá krátka časť v prvej polovici štúdie. Správcovia majetku používajú tzv. bezrizikové cenné papiere (štátne dlhopisy) na vyladenie rizika, či výnosu klienta na základe jeho rizikového profilu. Okrem toho používajú tieto cenné papiere aj na časovanie trhu – ak si investiční manažéri myslia, že akcie budú klesať, predávajú ich a zvyšujú podiel investícií peňažného trhu (termínované vklady, dlhopisy s krátkou splatnosťou atď.). Ak sú presvedčení, že trhy budú rásť, zbavujú sa štátnych dlhopisov a kupujú akcie.
V tabuľke 1 v štúdii porovnáva Damodaran podiel kvázi bezrizikových aktív na celkovom majetku akciových fondov s výnosom trhu (S&P 500) od roku 1984 do 2009. Z nej vyplýva, že investiční manažéri nevedia v skutoťnosti predvídať pohyby trhu (nevedia časovať trh). Napr. v roku 1999 tak podiel bezpečných investícii v akciových fondoch klesol na 4,30% zo 4,80% v roku 1998, pričom akciový trh klesol o takmer 15%. Ak by manažéri podielových fondov mali schopnosť časovať trh, musel by sa podiel bezpečných investícií vo fondoch v roku 1999 dramaticky zvýšiť.
English summary: Aswath Damodaran, professor at the New York University Stern School of Business has recently published a new study on the (non)existence of the risk free interest rate which is often used in the economics. Damodaran discusses in it the history of sovereign defualts and the track record of rating agencies or other indicators of investment risk in relation to sovereign bonds. Investors should take the ratings with a grain of salt. Moreover, they should take the default spred into account (spread between the interest of a sovereign bond and the interest on a bond of a relatively safe country like the USA or Germany) and avoid the South American sovereign bonds when possible.
From the passive investor’s point of view a short passage in the first half of the study was of utmost interest. Money managers tend to use the risk free assets (sovereign bonds) to fine tune the risk or estimated return of a client’s portfolio based on his risk profile. Besides that they use the riskless investments to time the market – if they think that stocks will go down in the near future they sell them and buy riskless investments. If they think that the stock market is poised to rise they get rid of the bonds and buy stocks.
In the table 1 (the table above) Damodaran compares the cash holdings of equity mutual funds as a percentage of total portfolio value over the period 1984-2009 with the market returns (S&P 500). From this comparison follows that the fund managers are not able to time the market. Cash holdings increase during market dips and decrease in the course of market upturns, a finding that runs counter to market timing. For example, in 1999 the cash holdings went down to 4,30% from 4,80% in 1998, whereas the market plummeted almost 15% in 1999. If the managers had been able to time the market, they must have increased the cash holdings significantly in 1999.
Tags: bonds, Damodaran, dlhopisy, market timing, mutual funds, pasívne investovanie, passive investing, podielové fondy, štúdia
Martin Kollár
pridal tento článok v kategórii Pasívne investovanie on Thursday, August 12th, 2010 at 18:24.
Komentáre k tomuto článku môžete sledovať cez RSS.
Môžete pridať komentár alebo trackback z Vašej stránky.
SK
EN
Loading ...
