Vzhľadom na to, že sa nachádzame už 4. rok vo veľmi vážnej finančnej a ekonomickej kríze, ktorej koniec je ešte v nedohľadne, úplne tieto otázky chápem. Navyše, za posledných vyše 10 rokov sa hlavné akciové indexy v podstate nikam nepohli. Ba čo viac, po nedávnych masívnych poklesoch sme sa prepadli ešte hlbšie. Ťažko je preto predikovať, kedy sa dostaneme aspoň na posledné maximum (pre US trhy je to jeseň 2007).

Keďže si teda mnohí nepamätajú, a ani nemajú možnosť pamätať minulé býčie trhy na svetových burzách (s výnimkou rokov 2003-2007), sú investori veľmi pesimistickí a obávajú sa budúcnosti. Je preto len samozrejmé, že akciám neveria.

Z dlhodobého hľadiska majú akcie vyšší výnos ako výnosy z vkladov, hoc aj termínovaných. Je to dané tým, že vlastníctvo akcií, či inými slovami podielov v súkromných firmách je oveľa rizikovejšie ako požičanie peňazí banke (vklad), či štátom (štátne dlhopisy). Prečo? Najmä preto, že výnos z akcií nie je dopredu stanovený, závisí najmä od výsledkov podniku (o ktorých nevieme aké budú) a v prípade krachu sú akcionári tí poslední, ktorí môžu zo zostatkov podniku niečo dostať.

Profesor Aswath Damodarajn z New York Stern School of Business, zrejme momentálne najväčšia kapacita v odbore valuácií (ohodnocovania) spoločností, uvádza na tejto stránke tzv. risk premiums. Je to rozdiel medzi očakávanými výnosmi akciového trhu a bezrizikovej investície (napr. štátny dlhopis). Tento rodziel, čiže risk premium je aktuálne napr. pre USA, Nemecko, Austráliu, či Rakúsko 5%. Priemerná riziková prirážka (rátaná z historických dát) v rozvinutých krajinách sa hýbe tiež okolo tejto úrovne.

Obrázok nižšie zobrazuje tento fakt aj graficky. Ide o rizikové prirážky akcií voči krátkodobým aj dlhodobým štátnym dlhopisom v danej krajine za 106 rokov (1900-2005).¹ Údaje sú zo štúdie The World Equity Premium: A Smaller Puzzle. Čiže inými slovami, v posledných desaťročiach vynášali akcie cca o 5% viac ako relatívne bezpečné investície akými sú napr. termínované vklady. Samozrejme treba mať na pamäti, že ide o historické dáta a tie nie sú zárukou budúcich výnosov. Práve preto je dôležitá čo možno najväčšia diverzifikácia – pokryť čo možno najviac krajín, či regiónov.

Viem, že to práve v tejto chvíli vyzerá ako z ríše fantázie. Veď akciové trhy padajú už roky a na termiňáku môžete ročne dostať isté cca 3% p.a. Možno viac. No je si treba uvedomiť, že to čo ide dole (akcie), pôjde raz aj hore. Po každej búrke, vyjde slnko. Podobné krízy tu už boli a tí, ktorí pod vplyvom strachu stavili čisto na vkladové produkty bánk, ostali nemilo prekvapení, keď sa motory akciových trhov znova naštartovali. Napokon, index amerického trhu S&P500 narástol od svojho krízového dna v marci 2009 do apríla 2011 o takmer 100%!! Nasledujúci graf ukazuje jeho vývoj od januára 2008 po dnes.

Akcie začali rásť aj po kríze v 30. rokoch, po stagnácii v 70. rokoch, vyše 20% jednodňovom! prepade v 1987, krachu technologickej bubliny v roku 2001 a pokiaľ demokracia a kapitalizmus neprestanú fungovať, príde k rastu aj po aktuálnej kríze. Verím, že v každej z týchto finančných kríz padali otázky o tom, do akej miery a či vôbec sa oplatí investovať do akcií a či nie je najlepšou investičnou stratégiou vložiť všetko na termínovaný vklad.

Dôležité je však nepodľahnúť panike a držať sa svojho investičného plánu. Teda ak si sporíte na nejaký dlhodobý cieľ, ktorý má prísť napr. o 20 rokov, treba sa toho držať a neutekať z akcií.² Spodný obrázok uvádzam pre názornú ukážku toho, ako poklesli US akcie počas spomínaných kríz a ako dlho tieto krízy trvali.

No a dlhý horizont je práve to, o čo v investovaní ide. Nie je cieľom zarobiť za 2, 3, či 5 rokov majland a dosahovať 2-3 ciferné výnosy. To je proste nereálne a rizikom totožné s kasínom. Investovanie je dlhodobý proces; jeho cieľom má byť najmä sporenie na dôchodok, prilepšenie si v neskorších fázach produktívneho veku, ochrana majetku, či sporenie  na štúdium a lepší život vašich detí. Toto sú všetko dlhodobé ciele, ktoré umožňujú využiť aj možnosti akciového trhu.

Pred unáhleným rozhodnutím vložiť všetky peniaze do termínovaného vkladu by som odporúčal zvážiť tieto fakty:

• Termínovaným vkladom sa vystavujete kreditnému riziku len jednej inštitúcie, konkrétne vašej banky. V prípade krachu banky (a nenahovárajme si, že naše banky nemôžu skrachovať) prídete v horšom prípade o peniaze, v lepšom ich dostanete do výšky 100.000,- EUR naspäť z Fondu na ochranu vkladov.
• Úrok z termínovaného vkladu je zdanený zrážkou pri jeho vyplatení. Čiže ak Vám sľubujú ročný úrok 3%, skutočne po zdanení dostanete 2,43%. Naopak, pri investícii do podielových fondov sa to nestane. Zdanení budete, až keď peniaze skutočne vyberiete.
• Trh sa nedá časovať. Ak vložíte všetko na termiňák, ako budete vedieť, kedy ich treba vybrať a zainvestovať do akcií? Ste si istý, že nepremeškáte podstatnú časť býčieho trhu po súčasnej kríze?
• Ak budete potrebovať peniaze pred skončením termínovaného vkladu, s najväčšou pravdepodobnosťou budete penalizovaný a nedostanete žiadny úrok. Naopak, pri podielových fondoch je dosiahnutý výnos vždy váš.
• Do termínovaného vkladu by som dal peniaze len v prípade, že ich budete potrebovať o rok, nanajvýš dva, keď si napr. sporíte na nový byt, auto a podobne. Teda ak ide o veľmi krátkodobé ciele. To ale samozrejme nie je investovanie.

Na záver by som chcel upozorniť, že mojím zámerom nebolo presvedčiť, aby ste mali vo svojom portfóliu len akcie. To určite nie. Je bez debaty vhodné mať zastúpené v portfóliu aj menej rizikové cenné papiere, akými sú napríklad dlhopisy (u mňa tvoria 40% portfólia). Koľko ich má byť, závisí od investičného horizontu, schopnosti niesť riziko, skúsenostiach s investovaním, veľkosťou portfólia atď.

Mojím cieľom bolo poukázať hlavne na to, že nie je dôvod obávať sa akcií a úplne ich vypustiť z portfólia. Investori by sa tak pripravili o zaujímavé výnosy, ktoré akcie v minulosti nesporne svojim majiteľom priniesli. Tiež by som pri zostavovaní investičnej stratégie namiesto termínovaných vkladov odporúčal skorej podielové fondy investujúce do širokodiverzifikovaného portfólia štátnych, podnikových dlhopisov, či hypotekárnych záložných listov. Ako inšpirácia môže slúžiť tento článok.

Otázka, či investovať do termínovaného vkladu je teda podľa mňa produktom tejto krízovej doby. Keby sme sa nachádzali v býčom trhu, ako tomu bolo napr. v 90. rokoch, nepísal by som tento článok a investori by sa chodili zrejme pýtať do bánk, prečo im ponúkajú termiňáky s úrokom 4%-5%, keď akcie vynášajú vyše 10%-15% p.a.

Foto: lbbw.cz

1. Skratky Wld a WxUS označujú globálnu akciovú rizikovú prirážku a globálnu prirážku vynímajúc USA.
2. Tu sa samozrejme predpokladá, že podiel akcií vo vašom portfóliu zodpovedá vašej schopnosti niesť riziko, dĺžke investičného horizontu atď..

Žiadne súvisiace články.

Indexingblog.com zverejnil

Bank of New York vybrala od penzijného fondu štátu Virginia o 20 miliónov USD navyše pri podvodných menových konverziách. BNY poskytovala Virginii pri konverziách najhorší kurz daného dňa a rozdiel si nechala pre seba. Táto veľká banka je obvinená z podobných podvodov aj v štáte Florida a Kalifornia.

Človek si nemôže byť istý ani pri tých najväčších menách, že s ním bude zaobchádzané fér. Ku konfliktu záujmov môže prichádzať vždy, keď inštitúcia spravujúca vaše peniaze, obchoduje aj na vlastný účet.

Foto: arabianbusiness.com.

Súvisiace články :

1. Ako sa chrániť pred padajúcim dolárom
2. Pár otázok pred obchodovaním

The Wall Street Journal

Cochrane sa zameriava najmä na tvrdenia, ktorými politici ospravedlňujú obrovskú pomoc Grécku:

1. Záchrana eura – Cohrane prirovnáva štáty k podnikom. Ak skrachuje niekoľko podnikov, s menou sa nič nedeje. Nič by sa v súčasnej situácii bez fiškálnej únie nestalo, keby pár štátov skrachovalo. Gréckom by to mohlo začať. V tejto súvisloti Cochrane hodnotí kritéria Paktu rastu a stability ako škodlivé a navrhuje, aby sa zrušili a aby sa jasne povedalo, že žiadna krajina nebude zachraňovaná pomocou iných.
2. Nákaza – Cochrane sa neobáva, že by sa krach Grécka preniesol na Portugalsko, Španielsko a ostatné dubiózne štáty. To jediné, čo by sme sa po gréckom krachu dozvedeli o financiách spomenutých krajín je fakt, či ich EU bude zachraňovať, alebo nie. Ak by každý dopredu vedel, že žiadne záchranné akcie nebudú, nebude ani žiadna nákaza.
3. Systémové riziko – krach Grécka by podľa Cochranea v žiadnom prípade neohrozil finančný systém. V jeho prípade totiž nejde o žiadne nové finančné produkty, pákové efekty, či mysteriózne deriváty. Ide o obyčajný štátny dlh. Nič nové. Krachom Grécka by niekoľko ľudí prišlo o peniaze a tým by to haslo. Gréci boli posledných takmer 200 rokov polovicu času v defaulte a s finančným systémom sa nič nestalo.
4. Záchrana bánk - chicágsky profesor sa pozastavuje nad faktom, že takmer 2 roky po problémoch s hypotékami a na ne naviazanými toxickými cennými papiermi si obrovská armáda európskych regulátorov nevšimla, že množstvo bánk vsadilo na grécky dlh. Viac regulácie teda sotva prinesie väčšiu ochranu pre investorov. Navrhuje, aby sa zachránili len tie najdôležitejšie banky, keď to je naozaj nutné, ale nie všetky a každý držitel gréckych dlhopisov.

Cochrane záverom volá po razantnom skresaní vládnych výdavkov a zameraní sa na rast hospodárstva, pretože len tak môžu štáty splatiť svoje dlhy. Upozorňuje ale, že rast nepochádza z míňania, najmä nie z výdavkov na štedré penzie a platy vládnych úradníkov. Grécke míňanie vo výške viac ako 50% HDP totiž neviedlo k rastu a plným kufrom peňazí.

English summary (taken from the original article): Last week the Greek bailout ballooned into a gargantuan 750 billion euro (nearly $1 trillion) debt stabilization fund, including a $39 billion line of credit from the International Monetary Fund. It won’t work. Barring a fiscal and growth miracle, we will either see sovereign defaults (larger and more chaotic for having been postponed) or the ECB will have to print euros to buy worthless debt, leading to widespread inflation.

The reasoning behind the Greek bailout is founded on several myths that need exploding:

1. Allowing Greece to default, or to renegotiate with bondholders, would be the best way to save the euro. A currency union is strongest without fiscal union. Then
   countries are no different from companies. If they borrow and cannot pay back, investors lose money. The currency is unaffected. Moreover, it should be clearly stated that no country will be bailed out and there should be no limits on budget deficits or levels of debt.
2. Contagion – We’re told that a Greek default will lead to “contagion.” The only thing an investor learns about Portuguese, Spanish, and Italian finances from a Greek default is whether the EU will or won’t bail them out too. If everyone knew there wouldn’t be bailouts there would be no contagion.
3. Systemic risk – Greece has no millions of complex swap contracts, no obscure derivatives, no intertwined counterparties.  There isn’t even any collateral to dispute or assets to seize. This isn’t new finance, it’s plain-vanilla sovereign debt.  People who lent money will lose some of it. Period.
4. Saving the banks – We’re told that Greece must be bailed out, or large banks will fail. Apparently, two years after the great mortgage meltdown, Europe’s army of bank regulators missed the fact that large, “systemically important” banks had made firm-threatening bets on Greek debt. So much for the idea that more regulation will keep complex banks out of trouble.

The only way to solve the underlying euro-zone fiscal mess is to slash government spending and to focus on growth. Countries only pay off debts by growing out of them. And no, growth does not come from spending, especially on generous pensions and padded government payrolls. Greece’s spending over 50% of GDP did not result in robust growth and full coffers.

Žiadne súvisiace články.

V roku 1973 vyšlo prvé vydanie jeho vplyvnej knihy Random Walk Down Wall Street (momentálne pracuje na 10 edícii), v ktorej argumentoval v prospech indexového investovania a varoval ľudí pred aktívnym investovaním (napr. technická analýza, fundamentálna analýza, časovanie trhu, špekulácie s akciami, komoditami atď) v čase, keď indexové fondy ešte neexistovali (prvý otvorila práve spoločnosť Vanguard v roku 1976).

The Guardian zhrnul v článku odporúčania a presvedčenie profesora Malkiela. Trhy sú podľa neho do veľkej miery efektívne. Preto nie je možné principiálne dosiahnuť dlhodobo vyšší výnos ako je výnos všetkých obchodovaných akcií v prípade akciového trhu (rovnako to platí napr. o komoditách, alebo dlhopisoch). Inými slovami, dlhodobo nie je možné dosiahnuť vyšší výnos ako je výnos trhu. Prestaňte platiť drahým finančným poradcom, ktorí aj tak nevedia odhadnúť vývoj trhu; vložte svoje peniaze do indexových fondov, ktoré nemajú vstupné alebo výstupné poplatky a správcovský poplatok je u nich tiež minimálny. Už len kvôli nižším nákladom majú veľkú výhodu oproti aktívne spravovaným fondom, ktoré ponúkajú banky a väčšina správcovských spoločností.

Profesor Malkiel sa opiera o množstvo výskumov, keď tvrdí, že dobré fondy z minulého roka nemusia priniesť vysoké zhodnotenie aj tento rok. Samozrejme, že z času na čas sa vyskytne niekto ako Warren Buffet, no dopredu nik nevie povedať, kto to bude a ako dlho mu to vydrží. Keby sa to dalo, nik by nestratil na technologickej bubline na prelome tisícročí, alebo na súčasnej finančnej kríze. Aktívni správcovia neboli schopní tieto bubliny predvídať.

Investori by teda mali uložiť svoje úspory do pasívne riadených, indexových fondov s minimálnymi poplatkami, široko diverzifikovať a rebalansovať svoje portfólio pravidelne, aby sa zachovalo pôvodné rozloženie investície.

English summary (taken from the original article):

Doctor Burton Malkiel is the man who started telling the world they should index their money before indexing was even invented.

He is professor of economics at Princeton University. That puts him somewhere very near the top of the tree in academic circles in the US. He has served on the US president’s council of economic advisers, and was dean of the Yale School of Management through the 1980s. Malkiel spent 28 years on the board of Vanguard, relatively unknown in the UK but colossal in the US, where it manages $1.3tn in mutual funds.

The lessons, he says, are simple. Markets are, broadly speaking, efficient. You can’t beat them, so fire your financial adviser and put your money into index funds. These are unburdened by investment management costs, so they will always outperform the average active fund. Build an asset allocation model that suits your age and risk profile, then diligently put money in every month until you retire. Annually rebalance your portfolio – selling what’s gone up, and buying what’s gone down. And that’s about it, really.

Via IFA.com.

Súvisiace články :

1. Why Investors Are Flocking to Index Funds
2. Index Funds vs. Active Funds
3. Top Mutual Funds: Luck or Skill? New Study Questions ‘Active’ Managers

Brokeri v USA v zmluvách o otvorení obchodného účtu často píšu, že ich záujmy nemusia byť vždy v súlade s vašimi záujmami. Nabádajú vás, aby ste ich žiadali zverejňovať ich konflikty záujmov. Brokerské spoločnosti sú často platené okrem vás aj tretími firmami na základe toho, čo vám broker predá.

O konfliktoch záujmov brokerských a správcovských spoločností píše veľmi otvorene správca fondu univerzity v Yale David Swensen vo svojej knihe Unconventional Success. Investorom sa teda odporúča spolupracovať len s poradcami, ktorí sa písomne zaviažu, že budú konať v ich najlepšom záujme a za toto ich bude klient aj priamo platiť. Vyhnite sa poradcom, ktorí sú platení firmami, ktorých produkty vám nanucujú!

Via Index Funds Advisors Blog.

Súvisiace články :

1. Holding back job growth? Workers’ awesome output